Lastovička

25.06.2011 13:37

Bola som v kuchyni, keď ma vyrušil nezvyčajnú hluk. Moje mačky sa asi znova hašteria, bola moja prvá myšlienka. Pod písacím stolom sa krčila zelektrizovaná Gabika s čerstvo ulovenou korisťou a nemenej vzrušený kocúr Mucko.

Keď som si uvedomila, čo sa stalo, zaujal ma pohyb vonku. Druhá lastovička lietala okolo balkóna. Nalietavala, ale nepriblížila sa ani k hniezdu. Čo ma dostalo boli zvuky, ktoré vydávala. Máme lastovičie osadenstvo od jari, ale nikdy som ich takto „spievať“ nepočula. Cítila som v tom smútok, strach, čokoľvek, čo si ako človek vieme asociovať s pocitom straty.

Dívala som sa na Gabiku a bezbranného tvora v jej papuľke. Hrudník sa zdvíhal a padal. Lastovička žila, ale akú mala šancu? Rozplakala som sa a vyzývala Gabiku, aby to rýchlo ukončila. Nech sa netrápi. Gabika mala iný názor. Neviem. Pustila lastovičku a dívala sa na mňa. Zrazu sa lastovička pohla a lovecký pud zvíťazil. Gabika schmatla nešťastného tvora a ušla predo mnou do inej izby. Bože, nech ju dorazí rýchlo.

Šuchot krídel a vystrašené pípanie ma hnalo za nimi. Mačka v loveckom nadšení sa svojej hračky nechcela vzdať. Vrátila sa do obývačky a znova vystrašeného tvora pustila a znova sa na mňa zadívala. Zvolanie „Zabi ju rýchlo.“ na ňu nijak nezapôsobilo. Len sa na mňa ďalej dívala.

To som už reagovala impulzívne. Vrhla som sa k nej a Gabi inštinktívne odstúpila. Zdvihla som do dlaní toho vtáčika. Bol teplý a spomenula som si, ako rýchlo mi pred rokmi vychladlo mŕtve telíčko inej nešťastnice.

Zavrela som sa s ňou na balkón a modlila sa, že ak má žiť, nech sa tak stane a ak nie, nech to má rýchlo za sebou bez trápenia. Z dlaní som jej vytvorila jaskynku. Predtým som pozerala, aké má zranenia. Čierne korálky sa na mňa dívali a srdiečko bilo o dušu spasenú. Nenašla som nič, akurát na hlave pod okom stopy po zuboch. Musela ju chytiť v letku, keď sa spúšťala z hniezda.

Gabika je dobrý lovec a to som podcenila. Po mesiacoch kľudu som poľavila v ostražitosti. Už si zvykli, že na ne nedosiahnu, ale zabudla som na povestnú mačaciu trpezlivosť pri číhaní na potencionálnu korisť.

Držala som lastovičku v dlaniach a cítila so, že to vtáča sa upokojuje. Otáčala hlavu ku mne a uvedomila som si, že akú ju má pohyblivú. Zobáčik mala pri pohľade na mňa položený až na pierkach na chrbte. Čierne korálky očí nevyžarovali žiadnu emóciu, ale čo my ľudia vieme o emóciách týchto tvorov? Boli jemne obrúbené jemnulinkými pierkami tak, ako sú naše mihalnicami.

Zahĺbila som sa do relaxačného stavu a prosila Bohyňu, anjela strážneho o pomoc. Požiadala som o energiu pre tohto tvorčeka. Cítila som, ako sa lastovička uvoľnila a doslova usadila v jaskynke z dlaní. Sem tam sa je dych zrýchlil. Zobáčik sa vtedy pootvoril. Druhá lastovička pravidelne nalietavala k balkónu a po nejakom čase sa odvážila až k hniezdu, odkiaľ sa ozývalo jemné pípanie. Keď som zbadala, ako raz pohľadom i otočením hlavy sledovala svojho druha, cítila som, že je to na dobrej ceste.

Uplynula snáď polhodina. Alebo to bolo menej, či viac? Čas plynul zrazu podľa iných zákonov. Lastovička tíško sedela v dlani a keď som ju jemne pohladia po pierkach, tak ku mne otáčala hlavičku, ale nepokúsia sa o únik. „Si v poriadku alebo ...?“ pýtala som sa jej.

Vyrušil ma hluk v byte, tak som s lastovičkou v dlani išla zistiť, čo sa stalo. Keď som sa vrátila na balkón, rozhodla som sa znova preskúmať, či naozaj nemá nejaké zranenie, ktoré jej bráni vzlietnuť. Prevrátenie na chrbát sa jej nepáčilo a asi to bola tá povestná kvapka, či skôr strach. Naraz sa stali tri veci. Ako som jej skúmala krídla a bruško, zrazu sa vymrštila, vystrekol z nej gejzír .... hmmm, ako to povedať ... vtáčieho hovienka a ona preletela na balkónový hrantík pod kríček šalvie.

Tam som ju nechala. Ak sa rozhodne lietať, tak odtiaľ má prirodzenú „štartovaciu dráhu“. Išla som sa umyť a potom som pravidelne kontrolovala cez okno, či je stále na tom mieste.

A zrazu tam nebola. Bol to okamih, počas ktorého som len odbehla do vedľajšej izby niečo zobrať. Vyšla som na balkón a dívala sa, či nie je niekde spadnutá, ale nič.

Keď som zavrela balkónové dvere, nastalo niečo úžasné. Tri lastovičky hlasno štebotajúc akoby tančili na oblohe pred našim balkónom. Nalietavali dovnútra a znova von. Bola to akoby oslava. Oslava života a ...hádam aj vďaky. Cítila som šťastie, ktoré sa nedá popísať. Eufória je slabé slovo.

Nuž a zas máme úsporné opatrenia pobytu na balkóne. Večer počujem aj cez okno lastovičie rozhovory v hniezde a cez deň dve lastovičky zlietavajú a znovu sa vracajú do hniezda k malým lastovíčatám.

Diskusná téma: Lastovička

Neboli nájdené žiadne príspevky.

Pridať nový príspevok