Mačička Marlenka

21.03.2012 23:28

Bolo raz jedno mačiatko. Tmolilo sa okolo mamy a svojich súrodencov. Poznávalo svet najskôr v maminom domčeku na dvore. Na začiatku bolo jeho celým svetom teplo maminho kožucha a sladkosť mliečka, ku ktorému ho neomylne priviedli jeho zmysly a to napriek tomu, že bolo ešte slepé.
Mačiatko bolo malé a čas preň nič neznamenal. Raz zrazu otvorilo očká a nahrnul sa do nich celý svet. Brlôžtek sa pomaly stal príliš malým pre mačiatkovské hry. Spolu so súrodencami pod ostražitým dohľadom mamy začalo spoznávať dvor a záhradu. Rýchlo sa skamarátilo s veľkými tvormi, ktorých im mama predstavila ako ich ľudí.
Ich ľudia im dávali dobroty do misiek. Avšak najväčšie dobroty do bruška prinášala mama. Na dvore boli aj iné tvory, ktoré zobúdzali zvedavosť mačiatka.
Keď trochu podrástlo a labky ho už niesli isto bez zaváhania, rozhodlo sa mačiatko preskúmať čudo s veľkými guľatými labami. Vždy vrčalo a prskalo, keď sa hýbalo a stíchlo, keď zastalo na dvore. Vtedy sa zdalo, že odpočíva. S prichádzajúcou zimou sa chodilo mačiatko k tomu hranatému čudu zohrievať. Vliezlo dovnútra a v teplúčku rýchlo zaspalo.
Dni ubiehali a mačiatko sa znovu vybralo na návštevu k čudnému tichému tvorovi. Zrazu ho zo sladkého spánku vyrušil rachot. Celé od strachu stuhlo. Čudný tvor ho odnášal preč z dvora, preč od mamy a súrodencov. Preč od ľudí, ktorých poznalo. Preč zo sveta, ktorý bol jeho domovom.

V strachu sa krčilo v tmavom kúte a netušilo čo bude. Zrazu auto, áno to čudo sa v ľudskom svete nazýva auto, zastalo. Mačiatko si vydýchlo. Vykuklo spod kapoty auta. Bálo sa, lebo nič nepoznávalo.
Žalostne zamňaukalo, Volalo mamu. „Mami, mami, kde si?“, ale nikto sa neozýval.
Zrazu začulo cudzí dievčenský hlas, ktorý ho volal. Určite? Podobalo sa to na volanie ľudí, ktorých mačiatko poznalo, ale hlas nebol rovnaký. Hoci mňaukalo o pomoc, zostalo schované. Bálo sa.
Motor auta pomaly chladol a keď sa tí cudzí ľudia pobrali preč, rýchlo vyskočilo na neznámu zem. Bola už tma a mačiatko sa rozhodlo, že pôjde hľadať svoju mamu, svoj domov.
Ale všetko bolo iné. Mama neodpovedala na volanie. Všade sa ozývali len cudzie hlasy a vrčanie aut.
Nerozhodne pobiehalo popod autá až sa dostalo k pásu kríkov. Husto rastúce konáre vytvárali prirodzený úkryt. Tam sa mačiatko schovalo. Bolo mu smutno za mamou, za jej teplom, za súrodencami a hrami. Pochopilo, že sa stratilo a nemá nikoho.
Raz našlo pri obrubníku blízko kríkov niečo voňavé. Bruško ho už riadne bolelo od hladu.  Neváhalo a pustilo sa do granúl a konzervy. Až po chvíli si spomenulo, že musí byť opatrné a radšej sa rýchlo schovalo a skúmalo, či sa môže bezpečne vrátiť k tým dobrotám. Mamine dobroty to neboli, ale aspoň sa bruško neskrúcalo od hladu.

Dni plynuli a mačiatko si žilo v kríkoch. Opatrne vybiehalo za okoloidúcimi ľuďmi hľadajúc tých svojich. Chcelo sa hrať, ale bálo sa. Bolo mu smutno samému, ale môže dôverovať tomu cudziemu svetu? Každým dňom sa viac a viac hlásila zima a keďže sa nemohlo pritúliť k teplému kožuchu mamy, mačiatko prechladlo. Nepoľavovalo však v ostražitosti.
Už poznalo kríky okolo parkoviska a malo svoje obľúbené miesta, z ktorých pozorovalo ľudí. Boli rôzni a bolo ich veľa a dobre skryté mačiatko si nevšímali. Jedného tmavého večera sa oči jedného človeka zadívali priamo do očí mačiatka. „Čo tu robíš? Odkiaľ si sa tu vzalo?“ – ozval sa hlas - „Kde máš mamu?“
Keď sa ten človek priblížil, mačiatko sa rýchlo schovalo pod husté a pichľavé konáre kríkov. Ten človek naňho ešte chvíľu volal, ale potom odišiel. Nie na dlho. Za chvíľu mačiatko počulo jeho hlas. Ozýval sa od miesta, kde mu ľudia nechávali jedlo. Zvedavo sa tam vybralo. Vietor k nemu zavial vábivú vôňu. Znova sa na seba dívali – ten človek bol však príliš blízko a mačiatko sa bálo, napriek veľkej túžbe zasýtiť sa. Človek, ako by to pochopil, odstúpil dosť ďaleko, aby sa mačiatko odvážilo pribehnúť ku kôpke konzervy. Po očku sledovalo cudzinca a hltavo sa napchávalo. Keď sa pokúsil priblížiť, utieklo a vrátilo sa až keď sa on znova vzdialil.
Človek odišiel, ale odvtedy prichádzal skoro každý večer. Neskôr si tak zvyklo, že mu dovolilo, aby ho zľahka pohladkal. A neskôr viac a viac.

A raz, keď ostražitosť mačiatka povolila, ho ten človek pohladkal, chytil, ale namiesto toho aby ho ako obyčajne pustil, zavrel ho do tmavej tašky. Mačiatko sa po prvom pokuse o útek ustrašene a úplne tichučko podvolilo novej zmene. Človek ho doniesol do izby a zatvoril do prepravky. Bolo tam teplo, bola tam voda a voňavá konzerva. Nedôverčivo sa schúlilo do najzadnejšieho kúta prepravky. Čo ho čaká?
Avšak to nebola jediná zmena. Na druhý deň ho človek previezol v aute k inému človeku a tam už nemuselo byť v prepravke. Ustrašene sa učupilo sa za sedačku a skúmavo sledovalo, čo sa bude diať. Nastali pre neho šťastné dni, ale mačiatko to ešte v tejto chvíli nevedelo. Rovnako ako nevedelo, že už má meno, ktoré mu prinesie šťastie – Marlenka.


 Tu som ešte vystrašené mačiatko, stratené v cudzom svete.

 

 A tu som už krásna zdravá mačička Marlenka.