Miška učiteľka

02.12.2012 18:37

 

„Vo svojej nevinnosti a múdrosti, v ich spojení so zemou a jej najpradávnejším rytmom nám ukazujú cestu späť k domovu, z ktorého samé nikdy neodišli.“

Susan Chernak McElroy: Zvieratá ako učitelia a liečitelia

 

Osudová Miška

Miška je mačka, ktorá takmer polovicu svojho života prežila na ulici a v záhradách rodinných domov. Brala život taký aký bol. Možno si len blahosklonne a bez odsudzovania sem-tam pomyslela: „Ľudia sú takí dojemní. Zabúdajú na to, čo je v živote dôležité.“ Jedného dňa sa stala členkou našej rodiny a mojou nezvyčajnou učiteľkou.

Ľudia všeobecne priznávajú zvieratám ich citový život len s  rozpakmi a vcelku neochotne. Tí z nás, ktorí máme skúsenosť so spolužitia s nimi, však vieme presne, že sú to vnímavé a cítiace bytosti. Napriek tomu si často krát nevieme predstaviť, že by sa mohli stať aj našimi učiteľmi pri spoznávaní nášho najvnútornejšieho ja.

 

Mačka je vždy sama sebou

Mačka nikdy neurobí nič proti svojej prirodzenosti, proti sebe samej. Ako jediná z domestikovaných zvierat si zachovala svoju nezávislosť. Táto jej vlastnosť je úžasná a zároveň tak trochu tajomná. Prichádza a odchádza, kedy ona sama chce, ona určuje hranice nášho vzťahu. A niekedy sa správa až znepokojivo ľudsky...

Keď umožníme mačke, aby si s nami vytvorila vzťah, nenápadne pred nami pootvorí svoj svet a pozve nás kráčať jej chodníčkom. Spočiatku nemusíme postrehnúť, kam ten chodníček vedie. Naša cesta životom sa prepletá s chodníčkom mačky - raz širokým a presvetleným, inokedy úzkym, zarasteným húštinou, v ktorej sa skrývajú najhlbšie tajomstvá trinástej komnaty. Nie jej. Naše. Skrývame tam svoje obavy, neúspechy, svoje tajné túžby. Trápime sa, vytvárame domnienky, úsudky, podceňujeme sa alebo sme povýšení, žiarlime, túžime vlastniť, hneváme sa... Prenasleduje nás minulosť a bojíme sa budúcnosti. Zabúdame sa tešiť z prítomnosti. Náš mačací priateľ nám to vie pripomenúť.

 

Žiť prítomnosťou

Mačka je slobodná. Má sa rada, a pritom nie je egoista. Ak má náladu alebo cíti, že je to tak správne, obšťastní nás svojou náklonnosťou. Ak nie, ide si po svojom. Keď na ňu nemáme čas, neurazí sa a nebude sa trápiť myšlienkou: „Už ma neľúbi.“ Vo svojej mysli nevytvára zložité konštrukcie a domnienky o tom, čo spravila a čím sa previnila, že je ignorovaná. Ak máme otvorené srdce, môžeme v mačacom prístupe k životu nájsť cestu, ako sa mať naozaj rád a ako reagovať v rôznych vzťahových problémoch. Bez strachu a predsudkov, že sa z nás stanú egoisti. Tajomstvo spočíva v tom, že mačka žije prítomnosťou. Neobzerá sa späť a netrápi sa, čo jej prinesie ďalší deň. Práve to jej dáva slobodu.

 

Zlosť a hnev

Vnímanie nespravodlivosti je vlastnosť, ktorá je nám ľuďom blízka a nespravodlivosť v akejkoľvek podobe v nás prirodzene vzbudzuje hnev. Ak nás niekto obviní z čohokoľvek alebo sme nútení akceptovať nátlak, rastie v nás zlosť. Vieme, že je to vlastnosť spoločensky neakceptovateľná, preto sa ju snažíme potláčať, ale napriek tomu nás dokáže ovládnuť až nepríjemne často. Pokiaľ sa nachádzame v ťažkej situácii dlhodobo a nevieme nájsť rozumné východisko, hnev môže prerásť do negatívnych emócií a viesť nás ku skutkom, za ktoré sa neskôr hanbíme a najradšej by sme na ne rýchlo zabudli. Sme raz takí. Boj dobra a zla sa odohráva v každom z nás. Ako z neho vyjsť s čistým štítom? Ako sa s hnevom vyrovnávajú mačky?

Veru, aj mačka sa dokáže nazlostiť. Avšak, na rozdiel od človeka, nenesie hnev v sebe, neplahočí sa vo svojich pocitoch a obavách. Mačka sa hnevom nezaoberá, ona reaguje. Preto je hnev mačky krátkodobý. Dokonca môžeme povedať, že správanie mačky považujeme za hnev len preto, lebo projektujeme svoju vlastnú skúsenosť a pocity do situácie, v ktorej ju vidíme nazlostenú.

 

Uvoľnenie emócií

Určite si spomeniete na chvíle, keď ste nasmerovali svoj hnev neprávom na najbližších členov rodiny alebo svojho domáceho miláčika. Občas sa stáva, že hnev sa v nás nahromadí, ale spoločenské konvencie nám bránia prejaviť ho v situácii, ktorá ho spôsobila. Ten pretlak emócií však potrebuje von! Stane sa tak práve vtedy, keď sa už nemusíme pretvarovať. Vyletí z nás a nepýta sa, či môže. V takých chvíľach ubližujeme nevinným. Tým, ktorých máme radi. Ľudské osudy všade okolo nás sú toho svedkom. Spôsob, ako toto môžeme zvládať, patrí do rúk psychológom. Iste,.. ale nemôžeme niečo odpozorovať od mačiek? Myslím, že áno. Mačky v sebe hnev nepotláčajú. Dajú vždy veľmi jasne najavo svoju neľúbosť a jednoznačne vedia určiť hranice. Pritom sa len veľmi zriedkavo púšťajú v konfliktoch do otvorených bojov - okrem súbojov kocúrov o samičky, ale aj tie majú svoje pravidlá. Mačky vždy riešia vzniknutý problém na mieste a presadzujú mierové prostriedky. Aj keď to ich prskanie alebo syčanie môže niekedy pripomínať skôr rozvadených susedov. Všimnite si, prosím, výsledok. Mačka, ktorá ustúpi, nie je ponižovaná víťazom, ani si v sebe nenesie zlosť. Práve akceptovala, že pre túto chvíľu a v danej veci má navrch tá druhá. Obe sa rozídu so cťou a už o chvíľu bude z incidentu len zabudnutá minulosť. Pôsobivé, nie?

 

 

Miška učiteľka

Niekedy nám pripraví krušné chvíle náš mačací miláčik. Opakuje model správania, ktorý je z nášho pohľadu neprijateľný až strašný. Napríklad také cikanie mimo záchodíka. Vylúčime ochorenie a mačka ciká na gauč aj naďalej. Dokonca pochopíme, že problém je hodný zvieracieho psychológa, ale napriek tomu sa neovládneme a namierime svoj hnev proti tej nečistotnej mačke. Zas a zas. Kto to má stále upratovať?!

Miška mi raz ukázala, že s hnevom nič nevyriešim. Ona sama, utláčaná služobne staršou a dominantnou mačkou, dala mi nahliadnuť do svojej duše a nastavila zrkadlo do tej mojej. V uzavretom priestore mačka nemôže odísť preč, keď sa jej tam nepáči. Musí nájsť inú cestu, a tak aj Miška hľadala spôsob, ako mi dať najavo svoje trápenie. „Som tu. Všimni si ma, prosím,“ hovorila takmer každé ráno, keď sa vycikala na stoličku. Príliš zaneprázdnená sama sebou a svojimi starosťami, videla som v tom „len“ problémové správanie mačky. Je to tak. Často nepočúvame ani svoje deti, svojich partnerov, nieto ešte domáce zvieratko. Jedno ráno som ju v návale zúrivosti schmatla, s desivou myšlienkou na exemplárny trest. Moja trinásta komnata sa náhle otvorila a uvidela som tam niečo veľmi nepekné. V hneve, ktorý nás nekontrolovateľne pohltí, vieme narobiť hrozné veci. Miškin strach, ktorý sa jej zrkadlil v očiach a úplná absencia obranných prejavov mačky zahnanej do úzkych ma však zastavila, a zrazu som pochopila. Takto nie. Zahanbene som ju pritúlila k sebe a akoby osvietená poznaním som jej so slzami v očiach šepkala do kožúška prosbu o odpustenie. Miškino pocikávanie ešte nejakú dobu trvalo, ale už som vedela, že treba riešiť príčinu, a nie následok. Za hnevom je vždy skryté niečo, čo nás frustruje, čoho sa v skrytu duše obávame alebo len jednoducho nechceme akceptovať iný pohľad na vec.

 

Keď sa dnes niekedy doma rozpálim, Miška mi z času na čas pripomenie, že sa nemám poddávať zbytočnému hnevu. Ako jediná z mojich mačiek, práve v tej negatívnymi emóciami napätej chvíli odo mňa nebočí, ale pristúpi ku mne a pritúli sa. Je to dojímavé spoznanie. Vstúpila do môjho života, aby sa stala mojou prvou učiteľkou ako zvládnuť to zlé vo mne. Vrátila ma domov – k sebe samej.

Hnev prirodzene patrí do našej citovej výbavy a sú situácie, kedy má svoje opodstatnenie. Ak sa už nahneváme, nedopustíme, aby nás pohltil. Nechajme ho rýchlo odísť do minulosti a odpustíme sebe i tomu, kto náš hnev spôsobil. Je to nádherne oslobodzujúce.

 

Publikované v časopise Moja mačka v roku 2010