Škaredé káčatko

01.04.2011 11:44

Jedného letného dňa vstúpilo do môjho života drobné čierno sivé mača – tak akurát do dlane. Nuž farbu som skôr odhadovala, lebo srsť malo len na hlavičke a prednej časti telíčka. Bruško, zadné labky a chvostík bol úplne holý. Zostalo tam len pár špinavých zaolejovaných chuchvalcov. Mača bolo čierne a špinavé od oleja.

Deti, ktoré ho našli, mi ho s dôverou dávali, ale ja som sa dívala na to drobučké strašidielko s výrazným pocitom, že toto bude riadny oriešok. Pravdu povediac, nemala som najmenšej chuti brať túto karikatúru mačky k mojim vlastným mačkám. Malé mača sa však nemienilo vzdať. Napriek stavu, v akom bolo, sa neposedne hmýrilo v rukách dievčatka a upieralo na mňa výrazné modré oči. V tých očičkách bola nezlomná vôľa popasovať sa s osudom. Nebolo v nich ani náznak utrpenia alebo smútku. Mača sa proste tešilo zo života, nech mu prinášal čokoľvek. Tie veselé oči ma dostali.

Mača som v prvom rade okúpala. Opieralo sa na tenkých holých nožičkách o stenu vane a vôbec sa mu tá procedúra nepáčila. Čo to bol za hnusný olej neviem, ale šiel dole ťažko – čierna mastná voda z čierneho mačaťa postupne odtekala do odtoku. Mača, už čisté, vyzerala veru smiešne. Dovtedy som bezsrstú mačku videla len na obrázku a zrazu som držala v rukách tvorčeka, ktorý bol od pása dole nahý. Nuž bol to neuveriteľne zábavný pohľad, pokiaľ som si nepripúšťala myšlienky, ako sa k takému nudistickému vzhľadu mača dostalo. Mohlo sa okúpať v motorovom oleji? Ktovie? Vedela som, že minulosť tohto nanajvýš troj či štvortýždňového drobčeka sa nikdy nedozviem.

Zo zvyšku srsti som vyhnala blšky a následne som mačaťu predstavila jeho vlastnú hotelovú izbu. Vo veľkej prepravke malo záchodík, brlôžtek z krabičky vystlatej mäkkou látkou a zmestila sa tam aj tá najpodstatnejšia vec - mištička s porciou mačacej konzervy a samozrejme voda. Mača vylízalo misku dočista a unavené z toľkých vzrušujúcich udalostí sa skrútilo do klbka a zaspalo.

Moje mačky boli zvedavosťou bez seba. Chceli sa dostať k tomu malému čudu, ale tajomstvo malého uzlíčka som im odmietla prezradiť. Prepravku som uložila do rožku izby a prikryla veľkým uterákom. V noci moje mačky prišli o izbu. Nechcela som, aby mača rušili a napokon karanténa musí byť, nech je akákoľvek improvizovaná. Dohodla som sa na návšteve u veterinárky a hovorila som si „Nuž a potom sa uvidí.“

Z mojich mačacích stálic jedine Murko nebol zvedavý. Vedel veľmi presne, čo to zas vystrájam. Vedel presne, že doma máme nového votrelca. Vedel a dával mi jasne najavo svoju neľúbosť. Vrčal na mňa a odmietal všetky moje pokusy o uzmierenie. Napriek tomu, že som sa dostala do nemilosti, vedel túto situáciu využiť pre seba, lebo v snahe sa mu zalíškať, som mu plnila všetko, čo som mu „na očiach videla“. Potvorka malá, vedel to parádne zneužiť a viac ako inokedy som trávila časť noci na chodbe – na schodišti, kde sa môj miláčik preháňal po horných poschodiach a neponáhľal sa domov.

Mačiatku sa jeho „izbička“ páčila len prvý deň. Potom nasledovali dni a týždne, keď sa snažilo všemožnými spôsobmi dostať von. Pokiaľ nespalo, tlačilo sa na mrežu a pýtalo sa vysokým hláskom von. Nemohla som ukončiť povinnú karanténu. Mača hnačkovalo a nevedeli sme zistiť prečo. Nič mu nechýbalo. Bolo šantivé a plné života, len jeho črevá mali iný názor. Vyšetrenie ukázalo, že má v črevnom trakte niečo, na čo veterinárka naordinovala sulfoidy. Mača prskalo a z papuľky mu tiekla hustá pena. Bolo síce malé, ale poriadne srdnaté. Tabletky nemalo rado a dobrovoľne ich nepojedalo.

Aby mu nebolo v tom jeho väzení smutno, brávala som ho na ruky a ono sa so mnou celé šťastné maznalo. Keď som ho pustila na balkón, jašilo sa ako divé. Lietalo z jednej strany na druhú. S vervou sa vrhalo na rastliny a zvádzalo s nimi neľútostné boje. Dávalo som pozor, aby v tej svojej nespútanej zvedavosti a šantivosti neprestrčilo hlavičku cez mrežu. Bolo by to veľmi jednoduché, veď bolo také maličké, že veľkosť oka päť krát päť centimetrov nebola pre neho žiadna prekážka. To bolo protestov a nespokojného nariekania, keď som ho znova vrátila do jeho prepravky. Trhalo mi to srdce, ale nemohla som ho ešte pustiť medzi dospelákov.

Tí si na jeho utajenú prítomnosť postupne zvykli. Dokonca aj Murko ma znova zobral na milosť. Malého votrelca síce nevideli, ale počuť ho počuli. Neskôr sa s ním zoznamovali cez dvere, keď malo mača vychádzku na balkóne. A tak napokon prišiel ten vytúžený deň, keď som karanténu ukončila. Kto bol šťastnejší? Mača či ja? Obaja.
Mača som postavila doprostred kuchyne a predstavila ho domácim. Zvítali sa ako starí známi. Poskakovalo celé šťastné, že má na koho útočiť zo zálohy, naháňať sa alebo sa mojkať. Prípadne ťahať tigra za chvost lovením zľahka sa pohybujúcej špičky Murkovho chvosta.

Mačacia slečna na návšteve po roku u jej nových domácich. Stala sa z nej krásavica.