Trest je zločin

14.08.2016 12:16
 
John C. Wright

„Úplnou katastrofou je, keď mačku trestáme a úplným zločinom, ak je ten trest fyzický.“

Zločin a trest pána Dostojevského som nikdy nečítala, ale intuitívne viem, že trest nie je výchovné riešenie. Áno, môže zastaviť potrestaného v jeho činnosti. Dovolím si zdôrazniť slovo „môže“. Avšak je to len zastavenie, nie je to vyriešenie otázky „prečo sa zločin stal“.

Dostávam sa k tomu, že samotný trest sa tak stane zločinom. Je to široká oblasť ľudskej psychy a naučených mechanizmov a pravidiel, ktoré môžem zhrnúť do jednoduchého „za každú neplechu očakávaj spravodlivý výchovný trest“.

Toto pravidlo platí naprieč druhov, ale ľudstvo ho priviedlo do dokonalosti. Stačí si spomenúť na svoje detstvo. Niekedy ani netreba, lebo stačí pozorovať niektoré mamy aj v súčasnosti. Niekedy veľmi smutné. Lebo na to, čo z nás bude v dospelosti v nemalej miere vplýva skúsenosť a metódy výchovy či prevýchovy v detskom veku.

Ale nechajme to tak. Sme na mačacej stránke. Preto sa pozrime na mechanizmus zločinu a trestu z pohľadu mačky a jej vlastníka[1]. K napísaniu tohto článku ma inšpirovala dievčina, ktorá plakala, lebo vystrašená mačka, ktorá jej ušla z tašky, sa k nej nechcela vrátiť, utiekla pred ňou a neskôr utiekla úplne. Napísala som jej „vy sama ste ju vyhnala“. Ľutujem, ak som v nej vyvolala pocit viny. Nie je totiž sama. Stretávam sa s rôznymi názormi a postupmi, ako naučiť mačku správať sa tak, ako to my ľudia, chceme. Často sú používané metódy uplatňované v psom svete. Veď tak mi poradili a tak je to iste správne. Zviera predsa treba naučiť kto je tu pán. Alebo aspoň, že to, čo robí sa nám nepáči a musí s tým prestať. Najlepšie hneď. A iste prestane, lebo ho za to síce s ťažkým srdcom, ale predsa potrestáme. Bohužiaľ na chvíľu. Nežiadúce správanie možno trestom zastavíte, ale niečo iné sa prejaví niekde inde.

Naši mačací kamaráti nám robia radosť na jednej strane. Na druhej nás dokážu doviesť do stavu hnevu a až straty kontroly nad sebou. Nuž sme len omylní ľudia:-) Vždy sa máme čo učiť o sebe. Naučený program velí „to si vyžaduje trest“ alebo v krajnom prípade „to si vyžaduje exemplárny trest“. Naozaj?!

V prvom rade sa pozrime na seba. Nech nás naša mačka akokoľvek vytočí svojim správaním, je na mieste otázka „O kom je ten hnev?

Ten hnev je vždy len a len o nás. Keď sa na to pozriete z tohto uhla, môžete si uvedomiť, že hoci mačka vyviedla niečo, čo nás rozčúlilo, neurobila to naschvál. Nikdy to nerobí s úmyslom vás nahnevať, aj keď vám sa to tak môže javiť. My ľudia často pripisujeme zvieratám ľudské správanie a zabúdame, že ony majú svoj spôsob existencie. Ak mačka robí niečo, čo vyhodnotíme ako neakceptovateľné správanie, tak vždy je za tým konkrétny dôvod. Vždy to tak je. Niekedy je celkom ťažké ten dôvod vypátrať.

Mačka nerobí naschvály. Mačka hovorí „Niečo nie je v poriadku“, Toto sa mi nepáči“, Mám strach, „Zaujalo ma to“, „Považujem to za hru“, „Bolí ma niečo“, ... – je toho celá škála. Keďže sme sa nikdy neučili, ako sa zvieratá, a v tomto prípade mačky, správajú k sebe v prirodzenom prostredí, teda spôsob správania, spôsob komunikácie a iné aspekty života[2], máme prirodzené nutkanie veriť tomu, čo nám tvrdia iní ľudia, iné autority, rôzne mýty, a v neposlednom rade naše poľudšťovanie správania domáceho maznáčika.

Tá majiteľka, nazvime ju Eva, v úvode článku na vystrašenú mačku kričala, snažila sa ju vyhnať z úkrytu hlukom a krikom. Mačka pritom zostala skrytá na mieste, ktoré v tom momente považovala za bezpečné. Bola to šopa na dvore domu. Dokonca vyšla von a uchmatla si šunku, ktorú jej pani ponúkla. A znova sa skryla. Vystrašená mačka nebude jesť na otvorenom prostredí, keď sa necíti bezpečne. Keď sa ju Eva snažila vyduriť búchaním na šopu, mačka vzala nohy na plecia a utiekla. To miesto vyhodnotila ako vysoko nebezpečné. Či sa to Eve páči alebo nie, je neskoro plakať nad rozliatym mliekom a strachovať sa, či sa mačke niečo zlé nestane. Ono sa už stalo. Hoci mala dobrý úmysel dostať mačku do bezpečia domu, dosiahla opačný efekt. Vyhnala ju.

 

Podelím sa s vami o jeden príbeh, ktorý je ukážkovým príkladom, ako majiteľka mačky naučila svoju vlastnú mačku agresívnemu správaniu. Robila tak systematicky a s tým najlepším úmyslom. Mala svoju mačičku naozaj rada. Príbeh ročného kocúra Tigra je z knižky „Is your cat crasy?[3]“ – voľne preložené „Zbláznila sa Vaša mačka?“

Tigrova majiteľka požiadala o pomoc odborníka na mačacie správanie kvôli Tigrovmu agresívnemu a nevhodnému správaniu. Ako vysvitlo, Amy, Tigrova majiteľka to s výukou disciplíny zobrala za úplne zlý koniec. Jej výchovné metódy boli úder, bitka so zrolovanými novinami, použitie vodnej pištole, úder prstami po nose a podobné iné metódy.

 

Čo myslíte? Keď udriete zviera do tváre alebo mu strčíte noc do moču alebo výkalov, pomôže to? Prestane to zviera škriabať, cikať mimo záchod a podobne?

 

V prípade Tigra problém začal s používaním mačacej toalety v jeho mačiatkovskom veku. Keď sa mača vycikalo mimo záchodíka, Amy mu vždy strčila noc do nehody. Mača na ten násilný akt inštinktívne reagovalo protiútokom – poškriabalo alebo zaťalo zúbky do násilníka. Na to Amy reagovala tiež inštinktívne. Skríkla na neho a udrela ho hánkami svojej ruky po nose. Tak to pokračovalo s neutíchajúcou pravidelnosťou a intenzitou. Najhoršie bolo, že Amy bola presvedčená, že len takto naučí svojho milovaného Tigra disciplíne. Ale trestanie malo jediný efekt. Vždy, keď Tiger zbadal jej ruky, zaútočil. Bez ohľadu na to, či mu Amy dávala jedlo do misky alebo ho chcela pohladkať. Ruka sa stala pre Tigra signálom k útoku. Došlo to tak ďaleko, že útočil aj bez tohto signálu. Celá Amy bola pre neho nebezpečenstvo. A eskalovalo to ďalej. Keď Tiger zaútočil, Amy ho kopla. To malo za následok viac bolesti a viac strachu. Amy túžila mať kocúrika pre radosť. Po šiestich mesiacoch „výuky“ však mala mačku, ktorá sa správala podľa vzorca „zaútočiť a utiecť“.

Bolo jasné, že u Tigra sa vyvinula obranná agresia iniciovaná hánkami prstov. Zviera prežívalo psychický a fyzický teror. Kocúr reagoval emocionálne. Odborník si všimol, že Tigrove zreničky sa pred útokom rozšírili. Rozšírené zreničky ukazujú, že mačka je vybudená, vystresovaná. V prírode, ak zviera útočí ako predátor, zreničky sa tak zreteľne nerozširujú. Takže Tiger signalizoval útok rozšírenými zreničkami. Vzhľadom na to, čo s Amy zažíval, bol v neustálom strese. 

Keďže kocúr útočil na ruky Amy pri každom podávaní misky dole na zem, bolo treba prelomiť tento zažitý vzorec. Amy položila misku a prešla okolo nej za inými vecami. Tiger útočil preventívne a automaticky. Riešením bolo položiť misku s jedlom na dlážku a ustúpiť. Tým sa prelomil automatizovaný rituál. Tiger sa mohol venovať jedlu. V prípade Tigra táto malá zmena bola hneď úspešná.

Čo sa týkalo ostatných problémov, mačací psychológ inštruoval Amy, aby svoju mačku netrestala. Aby sa namiesto toho s ním hrala. Aby mu hodila hračku vždy, keď si všimne rozšírených zreníc. Kúsok špagátu, guličku z papiera alebo alobalu, akúkoľvek hračku, na ktorú Tiger reaguje. Takto prenesie pozornosť zvieraťa na iný podnet a postupne sa zosilní iný vzorec. Vzorec, v ktorom bude Amy spájaná s hrou a nie s násilím. Už nikdy žiadne trestanie!

Dohodli sa na postupe, ako vyriešiť problém s mačacím záchodom. Tento problém sa napravil aj vďaka tomu, že Amy prestala trestať nešťastného Tigra. Našťastie Amy prijala rady a pochopila, že ona je tá, ktorá musí vykonať potrebné zmeny k tomu, aby sa Tiger u nej cítil ako milované domáce zviera a nie ako v trestnici. Amy prestala na neho kričať, biť ho a strkať jeho nos do výkalov. Po niekoľkých týždňoch začal viac a viac používať záchodík, hrať sa a menej a menej ukazovať Amy strachom rozšírené zreničky.

 

Záverom ešte pár slov. Vždy keď sa vyskytne problém s mačkou, je nevyhnutné vypátrať príčinu. Prijať, že sa niečo deje a nie hneď trestať. Zostať v pokoji. Vždy je riešenie.

 

Veľa šťastný vám želám:-) Mňau.



[1] Tí, ktorí viete, že mačku nemožno vlastniť, mi prosím prepáčte. Slovo „vlastník“ budem používať pre zjednodušenie, keďže momentálne mi nenapadá jednoduché slovo, ktoré by obsiahlo vzťah človeka a mačky v celej šírke vzťahov – partnerský, kamarátsky, opatrovateľský, slobodný, rovnostársky, akceptujúci individualitu oboch strán, ...:-)

[2] Keď sa vrátim v spomienkach do svojich školských rokov, tak o psoch a mačkách sme sa učili akurát stavbu tela, aké majú kosti a svaly, aká je ich potrava a kedy asi boli domestikovaní. To je všetko.

[3] John C. Wright, Ph.D. a Judi Wright Lashnits: Is your cat crazy?, ISBN 978-0-02-860838-9, strana 60