Veľký svet vonku

02.12.2012 19:30

Pomoc, Mau ma mučí! Niečo na mňa naťahuje. Tlačí ma to na hrudi a okolo krku. Mau sa spokojne pozerá. Trochu sa mračí. Asi niečo nehraje. „Poď Mojko, vyskúšame to. Neboj, zvykneš si.“ Nechápavo na ňu pozerám a plazím sa nedôstojne po bruchu. Na toto si mám zvyknúť?! Inokedy si viem rýchlo presadiť svoj názor, ale Mau vyzerá byť odhodlaná. Niečo sa chystá a viem, že sa mi to nebude páčiť. „Pozri, ako ti ten postroj padne a krásne ti ladí s tvojou srsťou.“ Som na svoju srsť hrdý. Veď sa o ten svoj čierny kožuch starám dôkladne celé hodiny. Takže to čudo sa volá postroj? Čo s tým? Pomoc!

Ach tá Mau. Vláči ma von a nedovolí mi ísť tam, kde chcem. Krásne husté kríky ma lákajú. Tmavé, pred slnkom chránené diery sú ako magnet. Je tu však Mau. Nechá ma, aby som si chodil kde chcem, ale v skutočnosti nemôžem. Mau ma vždy zadrží tým postrojom alebo ma zdvihne do náručia. Tam sa mi páči, ale rád by som si aj preskúmal tie husté a tŕnisté kríky a hlavne schoval sa pred slnkom a tým vysokým stropom. Doma je obloha omnoho nižšie. Viem, že Mau mi chce dopriať slnko a oblohu a zelenú trávu, ale mne to nechýba. Je mi teplo a chcem sa schovať v tomto kríčku, kde je príjemný chládok a ... už si predstavujem, ako si slastne zdriemnem, keď zrazu: „Murko, zlatíčko, tam nejdeme. Poď, ponesiem ťa chvíľku.“ Ako jej vysvetliť, že keď nemôžem ísť tam, kde ma svet láka, tak to chcem byť radšej doma v kresle alebo v jej posteli?  Je taká tvrdohlavá.

Musím uznať, že chodenie v postroji je síce čudné, ale postupne som si zvykol. Samozrejme, keď mi to čudo chce Mau navliecť, tak jej to patrične sťažujem. Vrčím, syčím a prskám. Hnevám sa. Keď sme však už vonku, tak sa zvedavo pozerám, čo nového sa deje okolo nás. Mau sa našťastie vzdala dlhých a zbytočných prechádzok. Z času na čas ideme navštíviť inú veľkú mačku a všetky tie zvláštne vzpriamené mačky sa  dívajú, čo za čudný pes som to. Pche! Vŕŕŕ! Dokonca sa jeden taký chlpáč chcel so mnou zoznámiť. Predstavte si!

Mau sa rozprávala s inou veľkou mačkou a jej pes poskakuje okolo: „Haf, haf, poď, poď! Kto si? Budeme sa hrať? Páčiš sa mi.“ Mne sa ale nepáčil. Opieral som si labky o plece svojej kamarátky, ktorá ma držala bezpečne v náruči. Tváril som sa, že sa nedívam, ale v skutočnosti som bol pripravený. Ten strapatý pes poskakoval na zadných labách a snažil sa ku mne dostať. „Haf, haf, chcem sa kamarátiť. Páčiš sa mi.“ Vrtel chvostom a celým svojim zjavom popieral tie lákavé slová. Nevie, že švihanie chvostom je výstražné znamenie? To si moc dovoľuje. A ten upretý pohľad. Mám veriť, že je to zvedavosť? Nie, nie. Inštinkt mi našepkáva „Upretý pohľad je výzva do boja.“ Chce sa biť? Stále dobiedzal a obiehal okolo nás. Nepáčilo sa mi, keď sa dostal príliš blízko. Zrazu sa oprel Mau o kolená a jeho hlava bola pri mne. To je drzosť! Bleskurýchle som vystrelil labku a rafol som ho po ňufáku. Víťazstvo, hurá! Ten nevychovanec sa so stiahnutých chvostom schoval za svoju paničku. Odtiaľ na mňa ublížene zazeral a kňučal „Chcel som sa predsa len kamarátiť?“ Som na seba hrdý. Mau ma pritíska k sebe a veľmi sa ospravedlňuje. He-he-he a už sme boli na ceste domov, späť do môjho kráľovstva. Trošku, ale naozaj len trošilinku som pripustil, že som možno nemusel byť tak odmeraný.